Nikdy neboli HEIDEN tak blízko k tomu, aby sa zbavili nálepky solídnej predkapely. Už „Obsidian“, hoci tu a tam s ešte nedotiahnutými skrutkami, dával nádej, že by sa sporadicky koncertujúci Moraváci o pár rokov mohli vyhrabať z druhej ligy a neboli by už len úkazom pre pár čudných týpkov, venujúcich sa hudbe dostatočne „hlboko“, aby ich objavili. Prešli dva roky a keď si pustíte „Dolores“, až pričasto máte pocit, že vám v ušiach naozaj hrá trochu iná banda.

Černá je prostě barva

Nie je to len tým, že samotná novinka je opäť iná. Je moderné dištancovať sa od zväzujúcich škatuliek. Ďalšia vec, ktorej sa tak HEIDEN akosi prirodzene a mimovoľne zbavujú, je pečať blackmetalového telesa. Robia to však rafinovane - štipľavé, hrdzavé riffy, ktoré minule azda najviac pripomínali švédskych samovrahov SHINING v období mrazivej „štvorky“, už aktuálne nevystrkujú tak ostré pazúry, ako keď „z porcelánových prstů kapala hudba“. Pripadá mi, že na „Dolores“ sa gitary značne obrúsili, a pritom akosi lepšie vypĺňajú priestor. Aj vďaka tejto modifikácii je odrazu lákavé použiť takú frekventovanú predponu post-, zároveň však fanúšik tvorby nedávno minulej nemôže byť s ich aktuálnym výrazom nespokojný.

„Je to krátké, viď?“

prisvedčil mi na Melodke sám Kverd. No... áno, je. Keby však viacerí boli tej lásky a umiestňovali na disk miesto polotovarovej hlušiny len to, čo tam skutočne patrí, z tej záplavy krátkych, no kvalitných diel by sme si nezúfali. HEIDEN tu nechcene, no efektne robia babrákov zo všetkých, ktorým sa ich precítené výpovede často ani nezmestia na jeden disk. Menej je viac.

Album je ako celok neuveriteľne kompaktný a rozhodne to nie je len vypustením dvojsekundového ticha medzi dejstvami. Hoci skladby obstoja aj samé osebe, ich vytŕhaním z kontextu sa pripravíte o časť komplexného zážitku. „Dolores“ vťahuje, obalí vás, utopí vás v sebe. Najlepšie sa jej to darí v nočných hodinách pri zhasnutom svetle.

HEIDEN poriadne zapracovali na štruktúrovanosti skladieb. To sa vôbec neprejavuje zložitou inštrumentáciou, skôr ide o umné kombinovanie hlučných úsekov s rozľahlými „oddychovými zónami“. Tie sa tu na moje potešenie vyskytujú v hojnej miere a k životu ich prebúdzajú často minimalistické „vankúšové vojny“ akustickej a elektrickej gitary. Pôsobia natoľko sugestívne, že ich budete prežívať rovnako intenzívne ako následné plnokrvné hradby obrúsených riffov, týčiacich sa tam niekde na obzore. Podobne sa to má s prevládajúcim čistým vokálom, často pôsobiacim paradoxne „záhrobnejšie“ ako jeho expresívna alternatíva v minulosti.

Na nářek neslyší, jakkoli tichý

Celok pôsobí neporovnateľne dospelejším dojmom – najmä po aranžérskej stránke. Pritom HEIDEN nehrajú nepočuté ani nekombinujú neskombinované, ani nepovažujú nelogické arytmie pre technických masochistov za tú najprirodzenejšiu vec na svete. No tomu, kto by sa po vypočutí 37-minútovej kolekcie nad týmto pozastavoval, „Dolores“ určená nie je.

Všetko je o povahovej zhode autora a konzumenta, čo sa najviac prejaví pri čítaní bookletu, ktorý vskutku stojí za to. Kverd tu prepašoval zopár zaujímavých podnetov na zamyslenie, ako aj chutných oxymoronov. Pritom každá pieseň je zväčša otextovaná len zopár veršami, kvalita však víťazí nad kvantitou. Keď navyše uvážime, že pôvodne blackové teleso sa dnes v titulnej skladbe pri nemilosrdnom nájazde útočných, hladných riffov modlí, je jasné, že nahrávku treba posudzovať na trochu inej úrovni ako len „baví-nebaví“.

V úvode som naznačil, že by sa práve vďaka „Dolores“ mohli začať diať veci. HEIDEN majú „pubertu“ za sebou. Ide o najrozmanitejší, najpohlcujúcejší (doplň vlastné naj podľa uváženia), vyzretý, jednoducho najlepší album kapely a možno nielen český album roka. Rád by som stretával čo najviac takých, ktorí nepotrebujú načúvať tepu doby a napriek tomu budú znieť moderne. Snáď k nim Kverd a spol. budú patriť aj naďalej.